Život Prešova
online
online
Slovenský herec Slavo Drozd sa narodil pred 90 rokmi
21.03.2021 Martin
Vrútky/Bratislava
21. marca (TASR) – Herec Slavo (Bohuslav) Drozd bol dlhoročným členom
činohry Novej scény v Bratislave, diváci si ho však pamätajú aj z
množstva filmov a televíznych inscenácií, kde vytvoril takmer 150
rozmanitých postáv. V nedeľu 21. marca uplynie 90 rokov od jeho
narodenia.
Slavo (Bohuslav) Drozd sa narodil 21. marca 1931 vo Vrútkach, k srdcu mu však prirástol Liptov a on sám o sebe hovoril, že je Lipták. V roku 1950 absolvoval Obchodnú akadémiu v Liptovskom Mikuláši, ale už v tom čase rozmýšľal o divadle, hoci uvažoval aj o letectve.
V roku 1952 si ho ako člena ochotníckeho krúžku Vpred všimla na festivale v Ostrave Kveta Ilavská (neskôr Dibarborová), ktorá ho po vzhliadnutí predstavenia Ľudia z našej ulice prehovorila, aby prišiel do Bratislavy na herecké skúšky. O rok neskôr už študoval v Odbornom divadelnom kurze pri Štátnom konzervatóriu.
V rokoch 1953-1956 bol členom Pomocného súboru Slovenského národného divadla (SND). Štúdium herectva ukončil v roku 1954 a po návrate z vojenčiny začal hereckú kariéru v martinskom Armádnom divadle. V tejto liahni hereckých talentov (Vlado Müller, Elena Zvaríková-Pappová, Eva Rysová, Ivan Letko a ďalší) pôsobil v rokoch 1956-1962. Už tu zaujal viacerými hereckými kreáciami – ako Unšpígel (Balada o Unšpíglovi, 1958), Jánošík (Jánošík, 1958), Gróf Almaviva (Figarova svadba, 1959), či Henry Higgins (Pygmalion, 1961).
Potom, ako hosťoval na Novej scéne v Bratislave, prešiel v roku 1962 na jej dosky natrvalo. Toto divadlo sa stalo jeho domovskou scénou až do jeho odchodu do dôchodku v roku 1991. Jeho prvým hereckým vzorom bol Ladislav Chudík, ktorý ho učil javiskovú reč.
Slavo Drozd hral rovnako rád tragédie aj veselohry, ktoré považoval za náročnejšie. Podľa neho bolo jednoduchšie divákov rozplakať ako rozosmiať. Na Novej scéne stvárnil opäť množstvo charakterových typov - Beppa v Klebetniciach (1963), Roberta v Žene priveľmi počestnej (1964), Zalewského v Drotároch (1965), Benedicka v inscenácii Mnoho kriku pre nič (1966), Joachena v Dürrenmattovom Meteore (1967), Klitandera v Mizantropovi (1972), Rodina v Pohľadnici z Benátok (1976), Notára v hre Inkognito (1979) a s Milanom Kňažkom si zahral aj v divácky obľúbenej hre Zákon večnosti (1983). Divadelná adaptácia známeho románu gruzínskeho autora Nodara Dumbadzeho získala Zlatú plaketu.
Vo filme sa prvý raz objavil v roku 1953 vo veselohre režiséra Paľa Bielika V piatok trinásteho..., čo bola prvá snímka realizovaná vo filmových štúdiách na Kolibe. Popri množstve menších postáv – často vo vojenských či povstaleckých snímkach – zaujal Slavo Drozd ako rotný Lasík v drámach Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971) režiséra Martina Hollého.
V roku 1970 tiež hral vo filme Naši pred bránami režiséra Ľudovíta Filana a väčší herecký priestor mu ponúkol Andrej Lettrich v kriminálke Prípad krásnej nerestnice (1973). Opäť Martin Hollý ho obsadil do drámy Smrť šitá na mieru (1979). Slavo Drozd si zahral aj v českej komédii Můj hříšný muž (Václav Matějka, 1986).
Po odchode do dôchodku nakrúcal už len výnimočne, k posledným dielam, v ktorých sa objavil, patrí televízna inscenácia Pavilón č. 6, ktorú podľa predlohy A. P. Čechova nakrútil Ernest Stredňanský (1992), či seriál Ako divé husi (2000).
S manželkou, baletkou Oľgou mal tri deti a práve pri nej v bratislavskom byte prežil posledné chvíle života. Zomrel po ťažkej chorobe 14. júla 2008 vo veku 77 rokov. "Od počiatkov inklinoval k realistickému herectvu. Pri práci na postavách sa sústreďoval na komplexný realistický obraz dramatického hrdinu, kde uplatnil aj svoj prirodzený šarm, eleganciu a charakterovú komiku. Tak prirodzene nachádzal uplatnenie v komediálnom repertoári i v inscenáciách myšlienkovo závažnej drámy," uvádza o ňom Divadelný ústav na stránke theatre.sk.
Slavo (Bohuslav) Drozd sa narodil 21. marca 1931 vo Vrútkach, k srdcu mu však prirástol Liptov a on sám o sebe hovoril, že je Lipták. V roku 1950 absolvoval Obchodnú akadémiu v Liptovskom Mikuláši, ale už v tom čase rozmýšľal o divadle, hoci uvažoval aj o letectve.
V roku 1952 si ho ako člena ochotníckeho krúžku Vpred všimla na festivale v Ostrave Kveta Ilavská (neskôr Dibarborová), ktorá ho po vzhliadnutí predstavenia Ľudia z našej ulice prehovorila, aby prišiel do Bratislavy na herecké skúšky. O rok neskôr už študoval v Odbornom divadelnom kurze pri Štátnom konzervatóriu.
V rokoch 1953-1956 bol členom Pomocného súboru Slovenského národného divadla (SND). Štúdium herectva ukončil v roku 1954 a po návrate z vojenčiny začal hereckú kariéru v martinskom Armádnom divadle. V tejto liahni hereckých talentov (Vlado Müller, Elena Zvaríková-Pappová, Eva Rysová, Ivan Letko a ďalší) pôsobil v rokoch 1956-1962. Už tu zaujal viacerými hereckými kreáciami – ako Unšpígel (Balada o Unšpíglovi, 1958), Jánošík (Jánošík, 1958), Gróf Almaviva (Figarova svadba, 1959), či Henry Higgins (Pygmalion, 1961).
Potom, ako hosťoval na Novej scéne v Bratislave, prešiel v roku 1962 na jej dosky natrvalo. Toto divadlo sa stalo jeho domovskou scénou až do jeho odchodu do dôchodku v roku 1991. Jeho prvým hereckým vzorom bol Ladislav Chudík, ktorý ho učil javiskovú reč.
Slavo Drozd hral rovnako rád tragédie aj veselohry, ktoré považoval za náročnejšie. Podľa neho bolo jednoduchšie divákov rozplakať ako rozosmiať. Na Novej scéne stvárnil opäť množstvo charakterových typov - Beppa v Klebetniciach (1963), Roberta v Žene priveľmi počestnej (1964), Zalewského v Drotároch (1965), Benedicka v inscenácii Mnoho kriku pre nič (1966), Joachena v Dürrenmattovom Meteore (1967), Klitandera v Mizantropovi (1972), Rodina v Pohľadnici z Benátok (1976), Notára v hre Inkognito (1979) a s Milanom Kňažkom si zahral aj v divácky obľúbenej hre Zákon večnosti (1983). Divadelná adaptácia známeho románu gruzínskeho autora Nodara Dumbadzeho získala Zlatú plaketu.
Vo filme sa prvý raz objavil v roku 1953 vo veselohre režiséra Paľa Bielika V piatok trinásteho..., čo bola prvá snímka realizovaná vo filmových štúdiách na Kolibe. Popri množstve menších postáv – často vo vojenských či povstaleckých snímkach – zaujal Slavo Drozd ako rotný Lasík v drámach Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971) režiséra Martina Hollého.
V roku 1970 tiež hral vo filme Naši pred bránami režiséra Ľudovíta Filana a väčší herecký priestor mu ponúkol Andrej Lettrich v kriminálke Prípad krásnej nerestnice (1973). Opäť Martin Hollý ho obsadil do drámy Smrť šitá na mieru (1979). Slavo Drozd si zahral aj v českej komédii Můj hříšný muž (Václav Matějka, 1986).
Po odchode do dôchodku nakrúcal už len výnimočne, k posledným dielam, v ktorých sa objavil, patrí televízna inscenácia Pavilón č. 6, ktorú podľa predlohy A. P. Čechova nakrútil Ernest Stredňanský (1992), či seriál Ako divé husi (2000).
S manželkou, baletkou Oľgou mal tri deti a práve pri nej v bratislavskom byte prežil posledné chvíle života. Zomrel po ťažkej chorobe 14. júla 2008 vo veku 77 rokov. "Od počiatkov inklinoval k realistickému herectvu. Pri práci na postavách sa sústreďoval na komplexný realistický obraz dramatického hrdinu, kde uplatnil aj svoj prirodzený šarm, eleganciu a charakterovú komiku. Tak prirodzene nachádzal uplatnenie v komediálnom repertoári i v inscenáciách myšlienkovo závažnej drámy," uvádza o ňom Divadelný ústav na stránke theatre.sk.
www.ZIVOTPO.sk
